tkanie

spôsob zhotovovania textilu, založený na pravouhlom krížení dvoch sústav nití – osnovy a útku. Mechanicky oddeľované skupiny nití osnovy sa podľa vopred určeného poriadku striedavo pohybujú smerom hore a dolu, pričom sa zivou (štrbina medzi vrstvami nití) prevlieka útok. Prípravou na tkanie je snovanie. Tkanie sa vyvinulo z vpletania útku do osnovy. V 1. polovici 20. storočia takto v okolí Nových Zámkov a Galanty zhotovovali rohože a tašky (cégre) z naštiepaných stoniek pálky. V Čičmanoch a Ždiari ihlou „tkali“ (plietli) jedno- a viacfarebné stuhy. Na území Slovenska sa v 1. polovici 20. storočia tkaním zhotovovali na Kysuciach dná riečic z lyka a tenkých lubov (ličiek), tkanice na kartičkách a doštičke. Zo všetkých spôsobov bolo najviac mechanizované tkanie na vodorovných krosnách s nitelnicami, používaných v remeselnom tkáčstve a v 2. polovici 20. storočia ešte aj pri domáckom tkaní. Pri ručnom tkaní na krosnách sa ziva tvorila pomocou nitelníc, ovládaných cez podnože, na ktoré sa stúpalo nohami. Cez zivu sa pomocou člnka alebo paličky prevliekol útok, ktorý sa brdom uloženým v bidle krosien prirazil k hotovej tkanine. Súčasne sa opäť šliaplo na príslušnú podnož a postup sa zopakoval. Aj na Slovensku bolo tkanie na krosnách najrozšírenejším postupom ručného zhotovenia textilu.